Tón a jeho výška.

Každý zvuk vzniká chvením nejakého telesa. Ak kmitajú pravidelne, s určitou stálou rýchlosťou, vydávajú tóny (napríklad aj chvejúca sa struna na sláčikovom hudobnom nástroji); nepravidelne kmitajúce telesá, ktorých kmity nemajú stálu konštantnú frekvenciu, vydávajú hluky alebo šramoty (napríklad činely). Základné charakteristiky tónu sú výška, farba, dĺžka a sila. Pre teóriu ladenia je dôležitá výška tónov.
Vnímaná výška tónu je závislá predovšetkým na rýchlosti kmitania telesa v určitom čase (sekunda). Tejto fyzikálnej veličine sa hovorí frekvencia alebo kmitočet. Jednotlivé tóny sa potom líšia svojou frekvenciou. Čím vyšší je počet kmitov za sekundu (frekvencia kmitania), tým vyšší tón počujeme. Základnou jednotkou frekvencie je hertz (Hz).
Každý tón by mohol byť označený svojou frekvenciou (vyjadrenou v Hz), v praxi by bolo ale takéto označenie veľmi nepohodlné. Frekvencie sa preto uvádzajú len pre základný tón – tzv. komorné a (jednočiarkové), ktoré môže mať frekvenciu medzi 415 až 444 Hz.
V hudobnej praxi sa zaviedlo pravidlo, že v prípade zoskupenia rôznych hudobných nástrojov (duo – trio – kvarteto – ... – orchester) sa tieto hudobné nástroje k sebe ladia práve podľa tónu a. V histórii vážnej hudby sa výška tónu a menila – poznáme barokové ladenie podľa tónu a na frekvencii 415 Hz, poznáme klasicistické ladenie podľa tónu a na frekvencii 430 Hz. Moderné ladenie (cca. od 19. storočia dodnes) má výšku tónu a na frekvencii 442 Hz (zriedkavejšie sa používa ladenie podľa tónu a na frekvenciách 440 – 441 Hz alebo 443 – 444 Hz).
Koncerty Hommage à Bach 2008 boli rozdelené práve podľa rôzneho ladenia hudobných nástrojov – dva koncerty 415 (druhý označený ako 415²) v barokovom ladení a jeden koncert 442 v modernom ladení.